pondelok, 28. októbra 2013

Relevancia osobného zážitku

Na tvnoviny.sk sa objavil článok s nadpisom "Ateistka bola deväť minút mŕtva. Stretla som sa s Bohom, hovorí". A kedže to nie je prvý článok ktorý som videl s podobným  nadpisom alebo myšlienkou, tak som sa rozhodol k tomu v krátkosti vyjadriť.

Dá sa to zhrnúť veľmi krátko a jasne. Osobný zážitok, pocit alebo skúsenosť nemá žiadnu relevanciu k otázkam o podstate sveta, bodka. Prečo? Pretože ľudia sú natoľko nedokonalé stroje na zbieranie informácií, že jednoducho nie sú dôveryhodní. Ľudia dezinterpretujú informácie, domýšľajú si, robia nesprávne úsudky týkajúce sa korelácie a kauzality atď. Veriaci často používajú osobnú skúsenosť ako dôkaz, bez toho aby si uvedomili, že je to absolútne irelevantné.




Pri otázkach týkajúcich sa podstaty sveta nejde ani o počty ľudí, ktorí danej veci veria. Prečo? Presne z tých istých dôvodov, aké som uviedol vyššie. Tak ako je nespoľahlivý úsudok jedného človeka, tak isto je nespoľahlivý úsudok veľkej skupiny ľudí. Ľudia sú ľahko manipulovateľní a ovplyvniteľní. Ak by šlo o počty ľudí, ktorí danej veci veria, tak by sme sa možno aj dopracovali k tomu, že miliardy ľudí neveria, že veda funguje, vzhľadom na všetky nezmysly okolo GMO, vakcín, globálneho otepľovania atď. Ďalej každé z veľkých náboženstiev má nasledovníkov v miliardách, ale všetky sú vzájomne nekompatibilné, takže buď sa mýlia všetky alebo jedno má pravdu. Vzhľadom k rozštiepenosti vnútri jednotlivých náboženstiev, čo je viac pravdepodobné?

Ale naspäť k danému článku. Ak je pravda čo sa píše o detstve Crystal Vea pravda, tak mala naozaj ťažké detstvo, ktoré bezpochyby zanechalo na nej veľké psychické škody. A teraz to nemyslím v zmysle, že by bola nesvojprávna. Len chcem poukázať na jasnú citovú manipuláciu zo strany autorov článku (plus napísala o tom knihu, čiže citový marketing nezaškodí). Ale tak ako je irelevantné osobné svedectvo o podstate sveta hocijakej osoby, tak je irelevantné svedectvo o týchto veciach od osoby, ktorá bola ako malá znásilňovaná.

Celý článok a kniha sú jednoducho nezmyselné. Každý z nás prežívame denne osobné zážitky, ktoré nám ale nepovedia nič o podstate sveta, aj keď sme predisponovaní si to myslieť. Ide o zneužívanie nešťastného osudu jednej ženy, na ktorej sa priživia cirkvi, rôzni pastori, televízie v talk-show, noviny, vydavatelia kníh a kníhkupectvá. O nič iné nejde.

Predstavte si nasledujúci článok

Ateistka fajčila marihuanu. Stretla som sa s Bohom, hovorí

Uverila keď ho uvidela. Keď mala 3 roky, otec ju sexuálne zneužíval. Na párty si zafajčila trochu silnejšiu trávu. „Ocitla som sa na krásnom a pokojnom mieste plnom svetla,“ hovorí.

Myslíte, že tohto by sa niekto chytil? Nie. Aký je rozdiel medzi hypotetickým článkom a skutočným? Predávkovanie liekmi na spanie namiesto marihuany a 9 minút kómy? Čiže ešte väčšia stresová záťaž na mozog ktorý je predisponovaný k tomu aby v stresových situáciach vyvolával halucinácie?

Prosím milí novinári, premýšľajte pred tým než niečo vypustíte. A ľudia, zamýšľajte sa nad tým čo čítate.

pondelok, 21. októbra 2013

Prednášky sú zbytočné

Študujem informatiku na FIITke už tretí rok, a už dávnejšie som zistil že prednášky na študijnom odbore technického smeru ako je informatika (ale myslím, že aj na väčšine ostatných) sú v podstate zbytočné. Mám pre tento názor niekoľko dôvodov, a tie by som rád v tomto článku zhrnul.


Za prvé, na Slovensku máme akútny nedostatok kvalitných prednášajúcich. Je totiž rozdiel medzi odborníkom a vyučujúcim. O odborníkov na našej fakulte nie je núdza. Keď sa človek s nimi rozpráva osobne je vidno, že sa naozaj do svojho odboru vyznajú. To však neznamená, že majú akýkoľvek skill čo sa týka prezentovania svojich vedomostí. 

Ak má niekto v prezentácií 180 slajdov zaplnených textom, rozpráva monotónnym hlasom a v podstate robí všetky faily z top 10 vecí, ktorým by ste sa mali vyhnúť pri prezentovaní, niečo nie je očividne v poriadku. Viem, že sa fakulta snaží v rámci svojich zdrojov a možností ponúknuť to najlepšie čo má, ale žiaľ to nie je dosť.



Dĺžka prednášok je ďalší limitujúci faktor. Tri hodiny sú šialenstvo, dve hodiny sú veľa. Áno, viem, že aj prednášajúci musí tri hodiny rozprávať. Ale ak o niečom rozprávate, je omnoho ľahšie udržať pozornosť, kedže musíte rozmýšľať nad tým, čo poviete ďalej. Ak len počúvate tak či chcete či nechcete, nech je prednáška akokoľvek zaujímavá, po 20 minútach až hodine nie ste schopný udržať pozornosť natoľko, aby vám to niečo dalo.



Čo sa týka samotného obsahu, tak teoretická stránka na technickom smere je väčšinou veľmi abstraktná a človek ju nemá šancu zachytiť bez toho, aby s danými konceptami pracoval. Keď počúvate prednášku o histórií, je vcelku jednoduché zapamätať si čo sa stalo a v akých súvislostiach. 

Keď ale počúvate prednášku o vyvažovaní červeno-čiernych binárnych stromov, pokiaľ si to nenakódite, tak to nebudete chápať. A neviem ako je to u ostatných, ale tú informáciu ako to vlastne funguje si rýchlejšie naštudujem v momente keď s tým idem pracovať.



A tu sa dostávame k tomu, že žijeme v dobe, keď má každý vlastné PC, inteligentný telefón a vysoko-rýchlostné internetové pripojenie. Naozaj si nemyslím, že by bolo potrebné stráviť 3 hodiny týždenne omieľaním vecí, ktoré si človek môže sám svojim tempom naštudovať z nekonečného kvanta zdrojov. 

Rovnako nevidím dôvod preto, aby prednášky neboli nahraté a dostupné na prezretie online, najmä ak sa v nich dlho nič nemení. Na prednášku by úplne stačilo, ak by prednášajúci dopredu rozposlal študentom čo sa majú naučiť, nejaké odporúčané materiály a následne by na prednáške len odpovedal na otázky študentov. Tým by sa prednáška rapídne skrátila a zároveň aj zatraktívnila.


Prednášky nie sú úplne márny koncept, ale ich systém by sa mal mierne prehodnotiť. Aj ja si rád pozriem zaujímavé prednášky od zaujímavých ľudí, ale tie zriedkakedy presahujú jednu hodinu, pretože tí ľudia prezentovať vedia. Myslím, že skôr či neskôr sa vysoké školy budú musieť novému prostrediu prispôsobiť, ak si budú chcieť udržať záujem študentov.