piatok, 31. mája 2013

Neverím v Boha. Nie kvôli prieskumu

Tento článok sa pokúsi v krátkosti reagovať na tvrdenia, ktoré sa objavili v článku Verím v Boha, aj napriek prieskumu od Adely Banášovej, pretože je to zbierka emocionálnych reakcií, a nie argumentov a faktov.

"Nikdy som si nemerala IQ, ale vďaka tomuto prieskumu aspoň viem, kam patrím, a som vďačná, že aj napriek môjmu hendikepu s IQ sem môžem prispievať." 

Ak výskum ukazuje koreláciu medzi inteligenciou a vierou v boha, v smere, že menej inteligentní ľudia častejšie v boha veria, neznamená to, že všetci čo v boha veria sú podpriemerne inteligentní. To, že to autorka zobrala osobne neznamená, že ona musí byť menej inteligentná. Jednoducho dáta hovoria, že táto korelácia tu je, a ak sa jej tento fakt nepáči, tak smola, ale fakty sú fakty. To, že je niekto ateista automaticky neznamená, že je inteligentnejší, a ani to, že je niekto veriaci neznamená, že je idiot.

"Najčastejšie argumenty ateistov sú tie, že keby Boh existoval, tak nedopustí to a ono... Najmä všetko to utrpenie. Je skutočne vysoko „inteligentné“ si myslieť, že Boh je niečo medzi Džinom vo fľaši a Vilom Rozborilom, ktorý vám splní všetky želania a nechá vás žiť v Miami bez zubného kazu. "

Argument, že ak by boh existoval, nedopustil by to či ono, vôbec nepatrí k tým najčastejším (nejaké tie hlavné dôvody som zhrnul tu)  a dokonca ani validným. Ateisti si totiž vedia predstaviť aj zlého boha, napríklad toho judeo-kresťanského. 

"Dá sa povedať, že Boh Starého zákona je najnepríjemnejší charakter všetkých výplodov ľudskej fantázie: žiarlivý a hrdý na to; malicherný, nespravodlivý a neodpúšťajúci čudák; pomstychtivý, krvilačný etnický čistič; mizogýnny (ženy nenávidiaci), homofóbny (homosexuálov nenávidiaci), rasistický, infanticídny (deti vraždiaci), genocídny (národy nivočiaci), filicídny (vlastné deti vraždiaci), odporný, megalomanický (velikášstvom trpiaci), sadomazochistický (zvrátene krutý), vrtošivo zlomyseľný tyran." Richard Dawkins

Normálne sa tento argument používa v zmysle, že ak by aj takýto boh existoval, tak, ako vravel Christopher Hitchens, nebol by hodný uctievania. Pretože ak by utrpeniu mohol zabrániť a nespraví to, tak si to jednoducho nezaslúži. Alebo ako to vystihol už dávno Epicurus

“Chce Boh zabrániť zlu, ale nedokáže to?
Potom nie je všemocný.
Je toho schopný, ale nechce?
Potom je zlomyseľný.
Je oboch tak schopný, ako to aj chce?
Tak odkiaľ sa berie zlo?
Nedokáže zlu zabrániť a ani to nechce?
Prečo ho potom nazývať Bohom?”

"Inteligentní ľudia sú totiž takí inteligentní, že to vedia lepšie než Boh."

Vôbec nie. Inteligentní ľudia si len myslia, že ak príde nejaký človek, a tvrdí, že hovorí v mene božom, tak je pravdepodobne buď šialený, alebo sa snaží boha zneužiť na ovládanie ľudí.

"Inteligentný človek verí iba tomu, čo videl svojím zrakom, ktorý je taký nedokonalý, že si nevšimne ani známeho na chodníku a nerozlíši Pyca od Sajfu."

Opäť vedľa. Inteligentný človek si uvedomuje nedokonalosť ľudského tela, a práve preto sa spolieha na vedeckú metódu a prístroje, ktoré sú omnoho presnejšie. Vzhľadom na to, že väčšina božích vnuknutí a zjavení sa spolieha práve na ľudské, nedokonalé svedectvo, tak sa táto ironizácia ateistického pohľadu obracia späť na autorku. K tomu pripájam video, ktoré sa tu už niekoľkokrát objavilo, a objasňuje to.



"Inteligentný človek sa spolieha na svoj mozog s kapacitou využitia poťažmo päť percent."

Toto je absolútny mýtus a nezmysel.

"Inteligentný človek využíva takzvané kritické uvažovanie, čiže aplikuje kritériá, ktoré si vyskladal z milizlomku skúseností a vedomostí a celé to riadi tým istým už spomínaným mozgom. Inteligentný človek sa spolieha sám na seba, čím opäť naznačuje, že skutočne „pochopil“ zmysel Boha ako asistenta na dosiahnutie cieľov."

Kritické myslenie je spôsob myslenia, ktoré ma práve zabrániť tomu, aby človek tvrdil alebo veril niečomu napriek tomu, že " si (názor/vieru) vyskladal z milizlomku skúseností a vedomostí". Inteligentný človek sa ani zďaleka nespolieha len na seba. Spolieha sa na kritické myslenie, fakty, dôkazy a ľudí ktorým verí.

"Z výskumu ďalej vyšlo, že deti prirodzene veria v Boha, kým nenastane akt dospievania. Alebo inými slovami – akt programovania sa na dospelácku kritickú myseľ podľa nespočetných a veľmi rôznych vzorov v okolí. Ako už aj starý dobrý Jung povedal – všetci ľudia majú v sebe zakódovanú túžbu nájsť Boha."

Z výskumu vzišlo, že deti majú prirodzenú tendenciu veriť všetkému, čo im dospelí povedia, teda do určitého veku. Toto ukázalo mnoho výskumov, Ak im dospelí tvrdia, že existuje boh, deti tomu veria. "Programovanie na dospelácku kritickú myseľ" sa nazýva vzdelávanie, a ak podobný postoj ako autorka k nemu má väčšina veriacich, nemôžeme sa výsledkom výskumu čudovať.

"Mojím skromným IQ si však dovolím domnievať sa, že medzi inteligenciou a múdrosťou je priepastný rozdiel v takej mierke, ktorá sa „inteligentovi“ logicky vysvetliť nedá." 

Medzi inteligenciou a múdrosťou je priepastný rozdiel, ale o tom výskum vôbec nehovoril a teda neviem akú to má s ním spojitosť.

Ak sa autorka cíti dotknutá tým, že inteligencia koreluje s ateizmom, čo je fakt, tak je to škoda pre ňu, ale na samotnom fakte to nič nemení. Ako som písal, neznamená to, že každý kto je ateista je inteligentný, a každý kto je veriaci je idiot. Ale to, že niekoho dokáže takto rozcítiť jeden výskum hovoriaci o jednoduchej korelácií, tak to mi príde divné.

sobota, 18. mája 2013

Bertrand Russell o viere a faktoch

"Hoci pragmatizmus nemusí obsahovať ultimátnu filozofickú pravdu, má určité prednosti. Za prvé, uvedomuje si, že pravda ktorú môžeme MY dosiahnuť je len ľudská pravda, omylná a meniteľná ako všetko ľudské. To čo leží mimo okruhu ľudskej existencie nie je pravda, ale fakt (istého druhu). Pravda je vec viery, a viery sú psychologické udalosti. Navyše, ich vzťah k faktom nemá schematickú jednoduchosť akú predpokladá logika; týmto by som chcel upozorniť na druhú prednosť pragmatizmu. Viery sú vágne a komplexné, nezaoberajúce sa jedným presným faktom, ale  niekoľkými vágnymi oblasťami faktov. Viery preto, narozdiel od schematických návrhov logiky, nestoja v ostrej opozícií ako pravdivé a nepravdivé, ale sú rozmazanou verziou pravdivosti a klamu; sú rôznej farby šedej, nikdy biele alebo čierne. Ľudia, ktorí hovoria o "Pravde" by spravili lepšie, ak by hovorili o faktoch a uvedomili si, že kvality ktorým skladajú úctu nemajú byť založené na ľudskej viere. V tomto sú ako praktické tak aj teoretické výhody, pretože ľudia sa navzájom prenasledujú kvôli tomu, čo oni osobne poznajú ako "Pravdu". Z psycho-analytického hľadiska sa môže povedať, že každý "veľký ideál", ktorý ľudia prijímajú s úžasom, je v skutočnosti len výhovorka k tomu, aby mohli ublížiť svojim nepriateľom. Dobré víno nepotrebuje krovie, a dobrá morálka nepotrebuje zatajený dych." -  Bertrand Russel: Philosophy in the Twentieth Century (1928)


"Although pragmatism may not contain ultimate philosophical truth, it has certain important merits. First, it realises that the truth WE can attain to is merely human truth, fallible and changeable like everything human. What lies outside the cycle of human occurrences is not truth, but fact (of certain kinds). Truth is a property of beliefs, and beliefs are psychical events. Moreover their relation to facts does not have the schematic simplicity which logic assumes; to have pointed this out is a second merit in pragmatism. Beliefs are vague and complex, pointing not to one precise fact, but to several vague regions of fact. Beliefs, therefore, unlike the schematic propositions of logic, are not sharply opposed as true or false, but are a blur of truth and falsehood; they are of varying shades of grey, never white or black. People who speak with reverence of the 'Truth' would do better to speak about Fact, and to realise that the reverend qualities to which they pay homage are not to be found in human beliefs. There are practical as well as theoretical advantages in this, since people persecute each other because they believe that they know the 'Truth'. Speaking psycho-analytically, it may be laid down that any 'great ideal' which people mention with awe is really an excuse for inflicting pain on their enemies. Good wine needs no bush, and good morals need no bated breath." -- Bertrand Russel: Philosophy in the Twentieth Century (1928)