utorok, 31. januára 2012

Gorily, penty a sloboda

So všetkým čo sa na Slovensku a vo svete v poslednom čase udialo sa veľa ľudí dostáva do stavu beznádeje a rezignácie. Gorily ktoré nám vládnu, zmluvy obmedzujú našu slobodu, “penty” ťahajú nitky. Ja osobne rád siaham do histórie, pretože tá nám dokáže veľa povedať. A v súčasnej situácií si myslím, že väčšina by si mala znova vypočuť toto.

pondelok, 30. januára 2012

Tie internety

O tom, čo sa v poslednom čase deje na internete (SOPA, PIPA, ACTA, Megaupload) sa na rôznych serveroch toho už popísalo veľa a mne sa nedá k tomu aspoň v krátkosti nevyjadriť. Nechcem však písať to isté čo už bolo sto krát napísané. Najlepšiu analýzu, na akú som zatiaľ natrafil je tu.

To, čo by som chcel povedať ja, je trochu iné. Zaujala ma najmä reakcia ľudí. Priznám sa, že som ani jednu z tých zmlúv nečítal, ale ak je aspoň polovica z toho, čo sa o nich hovorí pravda, určite by v takejto podobe nemali prejsť, a to, že ľudia proti nim protestujú plne chápem.

Zaskočili ma však rôzne útoky na vydavateľstvá. Nejdem ich obhajovať, nejde o žiadnych svätcov, jednoducho robia to, čo firmy robia, a to zarábajú peniaze, tak sme si ten svet už nastavili. Prečo však útočiť na firmu za to, že sa snaží zlikvidovať konkurenciu? Primeranosť prostriedkov, nech si každý posúdi sám.

Ale konečne k tomu, čo som chcel povedať. Prečo sa nevyskytli žiadne útoky na umelcov? V dobe, kedy si bez problémov môže hocikto na internete distribuovať hudbu a dokonca aj filmy a seriály, umelci nesú hlavnú zodpovednosť za to, že vydavateľstvá držia ľudí pod krkom.

Umelci s nimi neustále podpisujú zmluvy, ktoré im dávajú právo na ich tvorbu a potom sa firme nemôžeme čudovať, že si chráni investície. Ľudia sa potom ocitajú v pozícií, keď ich vydavateľstvo za pár skladieb súdi o tisíce dolárov, z ktorých umelec aj tak neuvidí pravdepodobne nič. A tomu, že ešte aj desaťročia po smrti umelca jeho hudba nie je voľne dostupná.

Prečo útočiť na vydavateľstvá? Pokiaľ si ľudia budú kupovať od nich hudbu, tak prežijú. Ak sa vám to čo sa deje nepáči, bojkotujte umelcov, ktorí vydávajú pod vydavateľstvami. Nekupujte si ich hudbu, nechodievajte na ich koncerty, nesledujte seriály v TV, kde im dvíhate ratingy, nechoďte do kina, nekupujte DVD. Ale to ste asi väčšina robili aj doteraz…

streda, 25. januára 2012

Žijem FIIT #6

Pokračovanie mojich postrehov z FIIT som chcel napísať už skôr, ale nakoniec som sa rozhodol, že počkám až na skúškové a napíšem niečo o ňom. Skúškové končilo, podarilo sa mi úspešne zvládnuť všetky predmety (dve B tri C, mohlo to byť lepšie, ale aj horšie) a tak len pár vecí o mojom prvom skúškovom.

Čím viac sa blíži termín, tým viac na vás dopadá pocit, že by ste sa konečne mali začať učiť. Nakoniec to však dopadlo väčšinou tak, že sa skutočné učenie odohrávalo maximálne pár dní pred skúškou.

Zo začiatku ma trochu zamrzeli pevné termíny, ktoré sú určené pre všetkých študentov FIIT, ale nakoniec som bol za ne rád, pretože človek vie na čom je, a nemusí si sám lámať hlavu s tým, kedy by bolo asi najlepšie písať. Jednoducho, keď má človek deadline, pracuje sa zodpovednejšie.

Prípravou na skúšky bol však celý semester. Predmetom, ktorým som sa počas semestra viacej venoval, som pred skúškou venoval len pár hodín na preopakovanie, tým zvyšným o niečo viac :). Platí tu nepriama úmera. Čím menej úsilia človek vyvinie na predmete počas semestra, tým viacej snahy to chce pred skúškou.

Hovorím tu samozrejmé, ale opakovanie je matka múdrosti. Veľa ľudí zažíva počas skúšok nervozitu. Mne to tento semester nejako obišlo, a viacej stresu som zažíval počas zápočtových písomiek. Možno to bolo tým, že som už bol viac pripravený, možno tým, že som si zvykol, to sa uvidí na ďalších skúškových, ktorých ma dúfam čaká minimálny potrebný počet.

Nejaké to napätie som si však užil pri čakaní na výsledky, kde si u Procedurálneho programovanie a Algebry dávali trochu na čas, čo im vzhľadom na počet študentov nevyčítam, ale čakanie na výsledok býva tá najhoršia časť a dva týždne s tým, že človek nevie, či sa bude musieť dostaviť na opravný termín sú dosť.

U všetkých predmetov som si bol istý, že aspoň E z toho bude, ale motyka môže vystreliť vždy, a rovnako lepšia známka vždy poteší, a tak keď som mal všetky výsledky, bol som nakoniec v celku spokojný a momentálne si užívam voľno.

pondelok, 2. januára 2012

Anonymita na internete

Neviem ako vám, ale mne anonymita na internete dosť prekáža. Možno je to trochu kontroverzné, a samozrejme všetko má svoje pre a proti. Rád by som však v krátkosti vyjadril, čo mi na skrývaní sa za internetovú identitu respektíve na úplnej anonymite vadí.

Stačí sa pozrieť na rôzne diskusie, ktoré prebiehajú či už na fórach alebo pod rôznymi článkami a videami. Určite to poznáte. Je to otras. Niekedy mi je až smutno z toho, čoho všetkého sú ľudia schopný, keď vedia, že im nikto nič nemôže spraviť (aj keď to tak samozrejme nie je, ale o tom si prečítajte niekde inde). Niektorí ľudia proste za plášťom anonymity absolútne strácajú akékoľvek zábrany, a je mi až zle pri pomyslení, že takýchto ľudí pravdepodobne denne stretávam a na verejnosti sa tvária ako by boli bežní slušní ľudia, a pritom na internete nevedia ani len to, čo je to základná slušnosť, útočia na ostatných vulgárne, bez zábran, majú otrasné sexistické narážky na ženy, ktoré ak by chlap povedal verejne, vyslúžil by si nielen facku od ženy, ale aj nakladačku od každého slušného chlapa.

To je samozrejme skôr chyba spoločnosti a výchovy, a takúto chybu na charaktere človeka odstránenie anonymity neodstráni. Tak prečo mi anonymita prekáža? Človek ani v reálnom živote nie je anonymný, aspoň čo sa bežného života týka. Nejde o to, že by vás všetci osobne poznali, ale ak robíte niečo na verejnosti, či už vyjadrujete nejaký postoj alebo páchate niečo zlé, ste identifikovateľný minimálne podľa vášho vzhľadu. Samozrejme na to existujú riešenia, ako maskovanie kuklou atp., ale ako vážne by ste brali niekoho, kto by sa s vami začal zhovárať v kukle? Takýto človek stráca akúkoľvek vážnosť a nikto zo zdravým rozumom nebude brať niekoho v kukle vážne (zbraň priložená k hlave nie je argument, aj keď dokáže byť presvedčivá).

V bežnom styku jednoducho nebudete komunikovať s niekým, o kom nič neviete. Ďalší príklad. Niekto vám zavolá a nepredstaví sa. Normálny človek automaticky skladá. Tak prečo tolerujeme takéto správanie na internete? Ak chce niekto schovávať svoju identitu, nech ju schováva, ale potom nemôže vyskakovať a kritizovať, že ho ľudia neberú vážne. Rovnako nechápem, keď sa niekto púšťa s takýmito ľuďmi do polemiky, keď na ich úbohé výlevy zaostalosti rozumu reaguje, čím im len dodáva odvahu do ďalšieho provokovania.

Jednoducho anonymita je luxus, ktorý si človek, ktorý chce, aby bol jeho názor braný vážne nemôže dovoliť. Anonymita dáva ľuďom pocit beztrestnosti, ktorý len podporuje ľudí bez zábran a štipky slušnosti, zatiaľ čo slušní ľudia sa stávajú terčom takýchto individuií a nič z internetovej anonymity nezískavajú.